Na úvod by som rád povedal, že nie som človek, ktorý holduje „selfiečkam“. Nedávno pri hrabaní sa v starých fotkách som však jedno našiel. Na chvíľu som sa zastavil a usmial sa. Presne som si spomenul na moment, kedy a prečo som to selfie odfotil, a hlavne na to, kým som v tom momente bol. Selfie, ktoré vidíte vľavo hore, je z roku 2016 a zachytáva moju „maličkosť“ zo študentských čias, ako sa práve rozhodla spraviť seflie dúfajúc, že to ďalšie bude o trochu lepšie. Prešli odvtedy 4 roky a ja som okamžite vedel, že asi teraz je ten správny čas skúsiť spraviť to ďalšie selfie. Výsledok vidíte hneď vedľa. Keď sa pozriem na tieto selfiečka, vidím dvoch rôznych ľudí, ktorí sa líšia najmenej v dvoch zásadných veciach. Sú to zdravie a skúsenosti. V tomto príbehu je však dôležité to, čo tieto dve fotky aj napriek očividným rozdielom spája. Po štyroch rokoch pokusov a omylov teraz viem, že na obidvoch fotkách je len obyčajný človek, ktorý však nestratil chuť pýtať sa otázky a hľadať odpovede. Ako je to možné ? Celý ten čas to bol, stále je, a verím, že aj bude rovnaký optimista😊.
Pesimista vidí v každej príležitosti ťažkosti, optimista vidí v každej ťažkosti príležitosť.
Winston Churchill
Pre lepší obraz však siahnem do minulosti ešte ďalej. Na rozdiel od mojich rovesníkov som mal ako dieťa vždy problémy s nadváhou, a to aj napriek tomu, že som sa stále venoval nejakému športu. Okrem nadváhy som bol viac menej zdravý chlapec. Moje jediné zdravotné problémy boli snáď „len“ každoročné respiračné choroby. Zásadná zmena prišla v roku 2012, kedy mi bola diagnostikovaná tzv. IBD (Inflammatory Bowel Disease). Bolo mi povedané, že to je chronická autoimunitná choroba. Nešpecifický črevný zápal, ktorý bude so mnou do konca života. Pri tejto chorobe, podobne ako pri akejkoľvek inej chronickej chorobe, lekári predpisujú lieky na zmiernenie symptómov. Robia to vtedy, keď príčinu choroby označia ako idiopatickú (neznámu). Naša medicína je v takýchto prípadoch akýmsi manažérom symptómov, nakoľko presne nevie určiť, čo tento stav (chorobu) spôsobuje. Pamätám si ešte dnes, ako som sa spýtal doktora, či by nepomohlo nejako zmeniť stravu. Odpoveď bola celkom stručná: „Vo Vašom prípade s tým strava nemá nič spoločné, ale samozrejme neublíži, ak by ste sa stravovali zdravo“. Následne som dostal lieky s poznámkou: „ak to nebude stačiť, predpíšeme niečo silnejšie“. V tom čase som mal 18 a končil som gymnázium. Nechcelo sa mi veriť, že do konca života budem odkázaný na pravidelný prísun nejakých liekov. Vedel som, že som chorý, no zároveň som netušil prečo. Koniec koncov, nevedel to ani môj lekár. Pocit beznádeje a krivdy sa našťastie rýchlo preklopil do zvedavosti a hľadania akýchkoľvek spôsobov, ako si pomôcť. Náš systém medicíny mi už poskytol všetko, čo mohol a uvedomil som si, že pokiaľ mi to nestačí, ďalej to už bude len na mne. Bol som optimista. Jednoducho som veril, že po sérii mnohých pokusov a omylov eventuálne nájdem odpoveď. Bolo mi jasné, že toto hľadanie nebude šprint, ale skôr maratón. Pri riešení zdanlivo neriešiteľného problému to tak už býva.
Zázračná tabletka
Pri prvých vyhľadávaniach na Googli som narazil na diskusné fóra, kde sa ľudia s rovnakou diagnózou snažili riešiť svoj problém rozličnými doplnkami výživy. Hlásili menšie či väčšie víťazstvá pri pridaní „zázračného“ aloe vera, špeciálneho typu vlákniny, prípadne nejakého enzýmu, či vitamínu vo forme tabletky. Do tohto nekonečného kolobehu skúšania rozličných suplementov som spadol aj ja. Trvalo asi tri roky experimentovania s rôznymi výživovými doplnkami, kým som si uvedomil, že zrejme hľadám odpoveď na zlom mieste. Došlo mi, že keďže ani doktori nemajú odpoveď vo forme nejakého lieku, ťažko ju nájdem vo forme nejakého zázračného doplnku výživy. Vrátil som sa teda o krok späť. Spomenul som si na slová doktora, že by neublížilo, ak by som sa začal stravovať zdravo. Tú časť o tom, že strava s mojou diagnózou nemá nič spoločné, som našťastie nejako vypustil.
Upratovanie
Namiesto pridávania „zázračných“ doplnkov výživy som sa začal sústrediť na vyraďovanie jedál, ktoré som považoval za nezdravé. Začal som teda tým najzrejmejším. Cukor – biela kryštalická látka, ktorá je často označovaná ako vysoko návyková droga. Zbaviť sa cukru bolo naozaj náročné, no v momente ako som ho začal obmedzovať som cítil na sebe a svojom zdraví, že sa uberám správnym smerom. Ďalšími kandidatmi boli fastfood a polotovary. Vychádzal som z predpokladu, že kvalita týchto potravín a ich zloženie nebude asi najoptimálnejšia. Predsa len, fastfood sa nemôže rovnať čerstvej domácej strave. Priznám sa, že zbaviť sa fastfoodu tak isto nebol jednoduchý počin, a rovnako mi trval pomerne dlhý čas. Podobne ako pri obmedzení konzumácie cukru som cítil, že sa veci uberajú opäť správnym smerom. Zhodil som nejaké kilá, ale stále som cítil, že moje zdravie nie je tam, kde by mohlo byť. V tom období som vnímal jedlo len z hľadiska kalórii a chudnutie či priberanie len z pohľadu kalorického príjmu a výdaju. Bol to populárny koncept, na ktorom boli založené všetky stratégie chudnutia (diéty). Mojim problémom však bolo v prvom rade zdravie a nie až tak prebytočné kilá, hoci dnes viem, že tieto veci so sebou súvisia.
Fasting & Keto
Pri študovaní rozličných štýlov diét som narazil na jednu, ktorá sa zásadne líšila od ostatných. Kniha s názvom Renegade diet od Jasona Ferrugia bola o diéte, ktorej princíp spočíval v tzv. intermittent fasting (prerušovanom pôste). Zatiaľ čo iné diéty sledovali čisto kalorický príjem a výdaj, tento prístup bral do úvahy aj časový interval (tzv. feeding window), kedy človek prijíma potravu. Tento koncept ma okamžite zaujal a zásadne zmenil môj pohľad na stravovanie. Pri jeho štúdiu som zistil, že nie je kalória ako kalória, teda, že rozdielne potraviny majú rozdielnu fyziologickú odozvu v tele, a že stav, kedy človek neprijíma žiadne kalórie je rovnako dôležitý, ako ich príjem. V podstate ma fasting doviedol k štúdiu fyziológie ľudského metabolizmu. Začal som sa zaujímať o to, ako vlastne telo získava energiu z potravy (z hľadiska jej zloženia makronutrientov), a rovnako ma zaujímalo, čo sa deje, keď držíme pôst. Zistil som, že v princípe ľudský organizmus dokáže získavať energiu z dvoch zdrojov. Jedným je cukor (glukóza), z ktorej sa získava energia cez proces glykolýzy. Druhým zdrojom energie sú tuky (trigliceridy), ktoré sa procesom lipolýzy redukujú na glycerol a voľné mastné kyseliny, a následne sa ďalšími metabolickými procesmi premenia eventuálne na energiu. Tieto procesy ľudské telo veľmi delikátne reguluje pomocou rôznych hormónov. Náš organizmus sa totiž za každej okolnosti snaží udržať stav homeostázy – v prípade fyziológie ľudského metabolizmu to je udržanie stabilnej hladiny glukózy v krvi a prísunu energie. Snaha pochopiť tieto procesy, a s nimi súvisiace hormóny, ma priviedla ku ketóze. Stavu, v ktorom telo využíva ako zdroj energie tzv. ketóny a voľné mastné kyseliny (obidve získavané z tukov a ich zásob). Ketogénna diéta sa pôvodne používala v 20tych rokoch ako terapia pri liečbe epileptických pacientov [1]. Doktori v tom čase dosahovali pri tomto štýle diéty rovnako ako pri fastingu, výborné klinické výsledky. Približne pred dvoma alebo troma rokmi začal byť tento štýl stravovania opäť populárny vo svete fitnessu. Súdiac z mojej selfie z roku 2016 asi nikoho neprekvapí, že koncept pálenia tuku, ako hlavného zdroja energie ma okamžite zaujal. Mal som ho na sebe viac, než bolo treba. Keďže prevažnú časť štandardnej stravy tvoria práve sacharidy, metabolizmus býva veľmi málo flexibilný (schopnosť efektívne využívať tuky je utlmená kvôli neustálej produkcii inzulínu z dôsledku prijímaných sacharidov). Proces spomínanej lipolízy je pomalší a zložitejší a telo prirodzene preferuje ako zdroj energie glukózu [2]. Trvalo teda nejaký čas, kým sa moje telo “opäť naučilo” efektívne pracovať s tukom. Predchádzajúce osvojenie si fastingu určite pomohlo, pretože v relatívne krátkom čase (cca 2 mesiace) som sa začal pomerne veľkou rýchlosťou zbavovať prebytočných kíl. Moja forma sa čím ďalej tým viac začínala podobať na to, čo je zachytené na úvodnej druhej selfie. A nešlo len o vzhľad. Ruka v ruke s ním sa zlepšovalo aj moje zdravie. Konečne som začal cítiť, že symptómy mojej choroby začínam mať pod kontrolou. Napriek dosiahnutým výsledkom som však stále cítil, že nie som v cieli. Stále som bol odkázaný na lieky, ktoré mi pravidelne predpisoval môj lekár.
Antinutrienty & Carnivore
Bolo to približne v roku 2018, keď som náhodou narazil na podcast Joe Rogana s veľmi zaujímavým hosťom. Doktor Shawn Baker, je 50tnik ktorý holduje výlučne živočíšnej strave, vďaka čomu sa udržiava v ohromnej fyzickej kondícii. Shawn sa opiera o fakt, že z evolučného hľadiska sme sa ako druh homo skutočne vyvinuli z primátov vďaka presunu k živočíšnej potrave [3]. Navyše výsledky, ktoré Shawn deň čo deň demonštruje, ako aj výsledky ľudí, ktorí to s týmto štýlom stravovania skúsili, boli a sú naozaj dychberúce. Mimoriadne ma zaujali príbehy ľudí, ktorí našli v tomto štýle stravovania odpoveď na rozličné chronické choroby. Práve preto som sa rozhodol vyskúšať “carnivore diétu” aj ja. Z princípu ide rovnako ako pri ketogénnej diéte o spôsob stravovania, ktorý sa opiera o metabolizmus tukov. Takzvaná carnivore diéta, ako už názov napovedá, je založená výlučne na mäse, vajciach a výrobkoch z mäsa a mlieka. Jedná sa v podstate o podmnožinu ketogénnej diety. Hlavný rozdiel je, že carnivore vynecháva pomerne široké spektrum zeleniny a ovocia. Čo teda vláknina a vitamíny ? Sú to už skoro dva roky odkedy som začal experimentovať s týmto štýlom jedenia a súdiac podľa druhej selfie si myslím, že ani vláknina a ani žiadne vitamíny mi zrejme nechýbajú. Práve naopak. Napríklad taká zelenina má v sebe okrem vitamínov aj kopec tzv. antinutrientov, ktoré bránia vstrebávaniu rozličných makro a mikronutrientov [4]. Dá to rozum, keďže aj tie rastlinky chcú prežiť a antinutrienty sú ich forma obrany pred predátormi (napr. oxaláty v špenáte bránia vstrebávaniu vápnika a u citlivých ľudí môžu zintenzívniť formovanie obličkových kameňov). Rovnako sa zelenina v porovnaní so živočíšnou stravou líši aj v biologickej dostupnosti mikronutrientov (vitamíny a minerály). Napríklad dostupnosť vitamínu A vo forme retinolu (vyskytuje sa najmä v pečeni a vaječnom žĺtku) je ovela vyššia, ako biologická dostupnosť vitamínu A vo forme karotenoidov (rastlinná forma) [5]. Téma vlákniny si zaslúži vlastný článok, nakoľko je skutočne zaujímavé, ako sa niečo, čo nemá žiadnu výźivovú hodnotu, dokáže stať kľúčovou súčasťou “zdravej” stravy.
Blog
Uvedomil som si, že je veľká škoda, pokiaľ sa dívame na naše telo len ako na nejaký termodynamický stroj. Je za tým totiž oveľa viac. Volá sa to biológia. Líši sa od človeka k človeku, no môj experiment a výpovede mnohých ďalších ľudí, ktorí sa o podobný experiment pokúsili, ma utvrdili v jednej veci. Napriek všetkým rozdielom skutočne zdieľame spoločné evolučné dedičstvo. Druh Homo tu začal existovať pred približne 2 miliónmi rokov. Takmer celý ten čas sa naši predkovia živili ako lovci. Poľnohospodárstvo vzniklo približne pred 10 tisíc rokmi [6] a nástup priemyslu v tejto oblasti sledujeme približne posledných 200 rokov. Posledné desaťročia sledujeme alarmujúci nárast výskytu rozličných chronických chorôb. Možno nie je teda až takým prekvapením, že akonáhle som svoju výživu začal sústrediť najmä okolo mäsa, moje telo a zdravie sa skutočne posunulo k lepšiemu. Či sa nám to páči, alebo nie, mäso bolo, a stále je kľúčovou súčasťou ľudskej výživy a zdravia. Nie zázračný doplnok stravy, detoxikačná očista, či najnovšia trendy diéta. Môj príbeh (a mnohých iných) tento fakt iba podčiarkujú, a to je vlastne dôvod prečo som sa rozhodol začať písať blog. Tento článok som napísal v zime 2020 a celkom dlho som váhal s jeho publikovaním. Asi som čakal na ten správny moment, alebo mi len chýbala odvaha – naozaj neviem. Budem sa snažiť pravidelne písať o tom, čo ma moje nekonečné lifestylové experimentovanie naučilo a stále učí. Možno to snáď časom niekomu pomôže tak ako mne. Ak ste sa dostali až sem, úprimne Vám ďakujem za čas, ktorý ste mi venovali, a ak vo Vás ostali nejaké otázky, pevne verím, že tu časom nájdete Vaše odpovede. Koniec koncov, som optimista 😊.
Zdroje
[1] https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/19049574/
[2] https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/10365987/
[3] https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/21452485/
[4] https://benthamopen.com/FULLTEXT/TOBIOTJ-13-68#r4
[5] https://www.researchgate.net/publication/301702721_Bioavailability_of_Nutrients
[6] Harari, Yuval N. author. Sapiens : a Brief History of Humankind. New York :Harper, 2015.